Prečo sme rozhodli práve tak

K rozhodnutiu ústavného súdu o uchovávaní údajov týkajúcich sa elektronickej komunikácie (o rovnováhe medzi bezpečnosťou a slobodou)

PL. ÚS 10/2014

Na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2015 rozhodlo plénum ústavného súdu o nesúlade viacerých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore s Ústavou Slovenskej republiky s Listinou základných práv a slobôd a s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci bola JUDr. Jana Baricová.

Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách ustanovovali povinnosť poskytovateľov internetu a telefónnych operátorov uchovávať po určité obdobie prevádzkové údaje o uskutočnenej komunikácii ako aj lokalizačné údaje a údaje o komunikujúcich stranách pre prípadnú potrebu štátnych orgánov. Napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore nadväzne upravovali prístup orgánov činných v trestnom konaní k týmto údajom.

Návrh na preskúmanie ich ústavnosti podala skupina 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá okrem iných námietok zdôrazňovala, že zavedenie povinnosti uchovávať údaje o elektronickej komunikácii predstavuje citeľný zásah do súkromného života, keďže ide o plošne sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska, bez ohľadu na ich bezúhonnosť a čestnosť. Každý deň by tak bolo o každom obyvateľovi Slovenska povinne zaznamenané to s kým telefonoval, komu posielal textové správy a emaily, kedy tak urobil, kde sa vtedy nachádzal, aký telefón alebo službu použil, ako dlho trvala predmetná komunikácia atď. Kombináciou týchto informácií možno zostaviť osobnostný a komunikačný profil jednotlivca, spätne kontrolovať miesta jeho pobytu a odhaliť množstvo podstatných charakteristík jeho identity či chovania, inými slovami, odhaliť podstatnú časť jeho súkromia.

Po posúdení návrhu dospel ústavný súd k záveru, že napadnutá právna úprava požadujúca uchovávanie údajov na účely ich prípadného sprístupnenia príslušným štátnym orgánom sledovala legitímny cieľ všeobecného záujmu, ktorým je boj proti závažnej trestnej činnosti a ochrana verejnej bezpečnosti.

Táto skutočnosť však sama osebe pre záver o súlade s ústavným poriadkom Slovenskej republiky nestačí. Analýza uchovávaných údajov a možnosť ich kombinácie a spájania s ďalšími údajmi umožňovala, ako už bolo naznačené, odhaliť podstatnú časť súkromia dotknutých osôb. Táto skutočnosť spolu s trvalým, systematickým a plošným charakterom zbierania údajov bola spôsobilá vyvolať v povedomí dotknutých osôb pocit, že ich súkromný život je predmetom neustáleho sledovania.

Za týchto okolností bolo potrebné preskúmať, či napadnutá právna úprava neprekračuje hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie ňou sledovaných cieľov. Ide o takzvané posudzovanie primeranosti či proporcionality zásahu do základných práv a slobôd.

Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách sa vzťahovali na všetky prostriedky elektronickej komunikácie, ktorých používanie je veľmi rozšírené a ktoré majú rastúci význam pre každodenný život jednotlivca. Uchovávanie údajov sa všeobecným spôsobom týkalo všetkých osôb používajúcich elektronické komunikačné služby. Uplatňovalo sa teda aj na osoby, pri ktorých nebol dôvod domnievať sa, že by ich konanie mohlo mať aspoň nepriamu alebo vzdialenú súvislosť so závažnými trestnými činmi.

Právnu úpravu zákona o elektronických komunikáciách preto nebolo možné považovať za nevyhnutnú pre dosiahnutie ňou sledovaného cieľa. Boj proti závažnej trestnej činnosti a v konečnom dôsledku verejnú bezpečnosť možno dosiahnuť aj inými prostriedkami, ktoré predstavujú menej intenzívny zásah do práva na súkromie v porovnaní s preventívnym a plošným uchovávaním predmetných údajov. Mohlo by ísť napríklad o sledovanie a uchovávanie potrebných údajov iba u konkrétnych, vopred určených účastníkov komunikácie po splnení stanovených podmienok.

Zo znenia napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore nadväzne vyplývalo, že oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o elektronickej komunikácii sa v rozpore s úpravou vyplývajúcou zo zákona o elektronických komunikáciách nemá týkať len vybraných závažných úmyselných trestných činov, ale všetkých úmyselných trestných činov (v prípade napadnutého ustanovenia Trestného poriadku), resp. akýchkoľvek trestných činov (v prípade napadnutého ustanovenia zákona o Policajnom zbore). Podľa ústavného súdu takto vymedzené podmienky pre zásah do základného práva na ochranu súkromia, súkromného života a osobných údajov upravujú medze týchto základných práv veľmi široko a neurčito.

Oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke nemôže byť vzhľadom na intenzitu, ktorou zasahuje do týchto základných práv, považované za obvyklý alebo rutinný prostriedok prevencie a odhaľovania trestnej činnosti. K použitiu tohto prostriedku môže dôjsť jedine vtedy, ak na dosiahnutie tohto cieľa neexistuje iný a vo vzťahu k základným právam šetrnejší prostriedok.

Adekvátna právna úprava by mala navyše obsahovať aj jasné a detailné pravidlá zabezpečenia uchovávaných údajov. Zákonodarca by mal taktiež zvážiť aj ustanovenie podrobnejších pravidiel pre obsah súdneho príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke, ako aj pre obsah samotnej žiadosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní o takéto opatrenie. S ohľadom na povahu konania a rozhodovania v týchto veciach, keď sa nepredpokladá účasť dotknutej osoby v konaní, spočíva úloha súdu i vo „vyvažovaní“ procesnej situácie, pričom je neprípustné, aby sa súd dostal do pozície „pomocníka“ verejnej žaloby, pretože musí byť vždy nestranný.

Vzhľadom na tieto skutočnosti som presvedčená, že rozhodnutie ústavného súdu v žiadnom prípade neznemožňuje štátu bojovať proti závažným trestným činom vrátane terorizmu. Iba žiada od zákonodarcu, aby pozornejšie hľadal potrebnú rovnováhu medzi bezpečnosťou a slobodou svojich občanov, aby v záujme alebo pod zámienkou ochrany ich bezpečia neohrozoval ich slobodu, bez ktorej sa j tak bezpečne cítiť nebudú.
 


JUDr. Ivetta Macejková, PhD.
predsedníčka
Ústavného súdu Slovenskej republiky

Dátum vytvorenia: 12. 11. 2015
Dátum aktualizácie: 17. 1. 2016