Prečo sme rozhodli práve tak

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 nálezom sp. zn. PL. ÚS 105/2011 rozhodlo o nesúlade viacerých ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ako i zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Návrh na preskúmanie ich ústavnosti podali prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky, pričom ústavný súd spojil oba tieto návrhy na spoločné konanie. Sudcom spravodajcom v tejto veci bol JUDr. Ján Auxt.

Napadnuté ustanovenia, ktorých nesúlad s ústavou ústavný súd vyslovil, sa týkali viacerých otázok, a to vydávania záväzných stanovísk generálnym prokurátorom Slovenskej republiky len na návrh Komisie pre vydávanie stanovísk, kreácie výberových komisií, kreácie disciplinárnych komisií a oprávnenia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky iniciovať disciplinárne konanie proti prokurátorovi ktorejkoľvek prokuratúry.

Článok 150 ústavy zakotvuje, že generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) je na čele prokuratúry, z čoho vyplýva jeho ústavná právomoc efektívne riadiť činnosť prokuratúry, čomu musí zodpovedať aj súhrn riadiacich oprávnení priznaných mu na účely výkonu tejto právomoci. Oprávnenie generálneho prokurátora vydávať záväzné stanoviská, ktorého účelom je prispieť k zabezpečeniu jednotného a transparentného výkonu kompetencií prokuratúry, má zodpovedať tejto jeho riadiacej právomoci. V dôsledku napadnutej právnej úpravy však generálny prokurátor nemohol záväzné stanoviská vydávať z vlastnej iniciatívy, ale bol výlučne odkázaný len na iniciatívny návrh Komisie pre vydávanie stanovísk. Podľa názoru ústavného súdu právna úprava, ktorá znemožňuje generálnemu prokurátorovi vydať záväzné stanovisko v situácii, keď to považuje za potrebné pre efektívny výkon riadenia prokuratúry, a v tomto smere ho obmedzuje iniciatívou iného orgánu, zasahuje do riadiacej právomoci generálneho prokurátora spôsobom, ktorý môže v určitých situáciách zásadne obmedziť efektívne uplatnenie právomoci generálneho prokurátora. Vzhľadom na túto okolnosť ústavný súd považoval napadnutú právnu úpravu v tejto časti za rozpornú s obsahom čl. 150 ústavy.

V súvislosti s kreáciou výberových komisií považoval ústavný súd za rozporný s čl. 150 ústavy model, v zmysle ktorého zo šiestich členov výberovej komisie (pri výberovom konaní na funkciu prokurátora, pri výberovom konaní na prokuratúru vyššieho stupňa, pri výberovom konaní na funkciu vedúceho prokurátora) boli jej traja členovia nominantmi Rady prokurátorov Slovenskej republiky (ďalej len „rada prokurátorov“) a jej ďalší traja členovia nominantmi Národnej rady Slovenskej republiky. Takýto model opomína ústavnú zodpovednosť generálneho prokurátora za činnosť a fungovanie prokuratúry, ktorá sa premieta do jeho ústavnej právomoci riadiť prokuratúru (čl. 150 ústavy). Právna úprava totiž na jednej strane zakotvila viazanosť generálneho prokurátora výsledkami výberového konania, avšak na druhej strane mu neumožnila nominovať do výberových komisií žiadneho člena. Generálny prokurátor tak napriek tomu, že nesie ústavnú zodpovednosť za činnosť a fungovanie prokuratúry, nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť zloženie výberových komisií, a to ani prostredníctvom rady prokurátorov, keďže tá je orgánom samosprávy prokurátorov nezávislým od generálneho prokurátora.

Ústavný súd obdobne vo vzťahu k disciplinárnym komisiám považoval za rozporný s čl. 150 ústavy model, v zmysle ktorého z troch členov disciplinárnej komisie bol vymenúvaný jeden člen z kandidátov navrhnutých radou prokurátorov, jeden člen z kandidátov navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky a jeden člen z kandidátov navrhnutých ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný súd o. i. konštatoval, že právne normy upravujúce kreáciu a zloženie disciplinárnych komisií by mali zabezpečovať vyváženie miery vplyvu subjektov reprezentujúcich orgány vedenia prokuratúry, subjektov reprezentujúcich ochranu práv a záujmov prokurátorov a subjektov reprezentujúcich prvok „vonkajšej, resp. verejnej kontroly“. Uvedenú zásadu je namieste rešpektovať vzhľadom na povahu a účel disciplinárneho konania, ako aj vzhľadom na intenzitu jednotlivých záujmov reprezentovaných týmito subjektmi. Napadnutá právna úprava však uvedenej zásade nezodpovedala a nezohľadňovala ani ústavnú právomoc generálneho prokurátora riadiť prokuratúru, zabezpečiť efektívne uplatňovanie zodpovednosti s cieľom presadenia riadneho plnenia služobných povinností a dodržiavania služobnej disciplíny prokurátormi a napokon aj niesť zodpovednosť za jej činnosť v zmysle čl. 150 ústavy.  

Ústavný súd napokon taktiež konštatoval, že priznanie oprávnenia ministrovi spravodlivosti podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti prokurátorovi ktorejkoľvek prokuratúry bez toho, aby sa toto oprávnenie opieralo o ústavné splnomocnenie, v spojitosti so zásahom do ústavného postavenia (funkčnej autonómie) generálneho prokurátora vyplývajúceho z čl. 150 ústavy prekračuje ústavou definované hranice pre konanie štátnych orgánov vyplývajúce z čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach ústavy.

JUDr. Ivetta Macejková, PhD.
predsedníčka
Ústavného súdu Slovenskej republiky

 

Dátum vytvorenia: 12. 11. 2015
Dátum aktualizácie: 12. 11. 2015