Prečo sme rozhodli práve tak

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 nálezom sp. zn. PL. ÚS 102/2011 rozhodlo o nesúlade viacerých ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako i zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Návrh na preskúmanie ich ústavnosti podali skupina 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky, pričom ústavný súd tieto návrhy spojil na spoločné konanie. Sudcom spravodajcom v tejto veci bol JUDr. Sergej Kohut.

Napadnuté ustanovenia, ktorých nesúlad s ústavou ústavný súd vyslovil, sa týkali viacerých otázok, a to kreácie výberových komisií, odvolania predsedu súdu ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) a zániku trvania funkcií predsedov grémií a kolégií.

V súvislosti s kreáciou výberových komisií pri výberových konaniach na obsadenie voľného miesta sudcu považoval ústavný súd za rozporný s čl. 1 ods. 1 ústavy model, v zmysle ktorého z piatich členov výberovej komisie bol jeden člen vymenúvaný z kandidátov zvolených národnou radou, jeden člen z kandidátov zvolených Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), dvaja členovia boli vymenúvaní z kandidátov vymenovaných ministrom spravodlivosti a jeden člen bol volený sudcovskou radou súdu, na ktorom sa voľné miesto sudcu obsadzovalo. Súdna rada totiž môže prezidentovi Slovenskej republiky podať návrh len na takého kandidáta na funkciu sudcu, ktorý „obstál“ vo výberovom konaní, t. j. len toho, ktorého jej odporučila výberová komisia, a teda de facto je to práve výberová komisia, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje výber kandidáta na funkciu sudcu, pričom z napadnutej právnej úpravy je zjavné, že v každej výberovej komisii budú mať „prevahu“ zástupcovia, ktorí vzišli z politických zložiek moci (členovia výberovej komisie vymenovaní z kandidátov zvolených národnou radou, resp. vymenovaní ministrom spravodlivosti). Napadnutá úprava teda zabezpečuje politickým zložkám moci rozhodujúci vplyv na zloženie výberových komisií, čo môže viesť k neprimeranej politizácii výberu kandidátov na funkciu sudcu a  v konečnom dôsledku predstavovať neakceptovateľný zásah do ústavného princípu deľby moci vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s odvolaním predsedu súdu ministrom spravodlivosti ústavný súd považoval za ústavne nesúladnú právnu úpravu, v zmysle ktorej sa na konanie a rozhodovanie o odvolaní predsedu súdu ministrom spravodlivosti nepoužije všeobecný predpis o správnom konaní a v zmysle ktorej proti tomuto rozhodnutiu o odvolaní zároveň nie sú prípustné ani žiadne opravné prostriedky a rozhodnutie nie je ani preskúmateľné súdom. Ústavný súd považoval z ústavného hľadiska za neakceptovateľné, že napadnutá právna úprava neobsahuje žiadne záruky ochrany pred svojvôľou ministra spravodlivosti pri výkone jeho právomoci odvolávať predsedu súdu. Rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu všeobecného súdu predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, keďže ide o verejnú funkciu, pričom takéto rozhodnutie nemôže byť prejavom svojvôle ministra spravodlivosti voči osobe, ktorá je činná vo verejnej funkcii, a preto musí byť predvídateľné, presvedčivé, konkrétne a určité minimálne z hľadiska dôvodov, ktoré ministra spravodlivosti v danom prípade viedli k uplatneniu jeho mocenskej právomoci. Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň zdôraznil, že nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu je ustanoviť primerané právne garancie, ktoré sú spôsobilé zabrániť prejavom svojvôle pri výkone verejnej moci, keďže zákaz svojvôle tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vyslovil nesúlad napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim právo na súdnu a inú právnu a ochranu a s čl. 141 ods. 1 ústavy zakotvujúcim záruku nezávislosti a nestrannosti súdov.

Ústavný súd napokon taktiež konštatoval, že v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy je aj ustanovenie, v zmysle ktorého mala funkcia predsedov grémií a predsedov kolégií, ktorí boli do funkcie ustanovení pred 1. májom 2011, zaniknúť priamo zo zákona 1. novembra 2011, ak k jej zániku nedošlo už skôr. Ústavný súd predovšetkým poukázal na to, že zákaz retroaktivity a princíp deľby moci sú základnými piliermi právneho štátu, pričom napadnutá právna úprava je nepravo retroaktívna, keďže ustanovuje zánik funkcie – v minulosti ustanoveného stavu, a to od 1. novembra 2011. Pri následnom posúdení toho, či nepravá retroaktivita napadnutej právnej úpravy ústi do nesúladu s ústavou, ústavný súd za rozhodné považoval predovšetkým to, že napadnutá právna úprava sa nedotýka postavenia sudcu ako sudcu, ale ide o sudcovskú samosprávnu funkciu, nie je naviazaná na zrušenie samotného inštitútu predsedov grémií a kolégií a bez ďalšieho nezhoršuje právnu pozíciu sudcu, ktorý pôsobil ako predseda grémia a kolégia. Ústavný súd vzhľadom na uvedené parametre dospel k záveru, že nepravá retroaktivita v tomto prípade dosiahla úroveň ústavnej intenzity, a preto rozhodol o jej nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.


JUDr. Ivetta Macejková, PhD.
predsedníčka
Ústavného súdu Slovenskej republiky

Dátum vytvorenia: 12. 11. 2015
Dátum aktualizácie: 12. 11. 2015