Prečo sme rozhodli práve tak

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí  22. októbra 2014 rozhodlo nálezom  sp. zn. PL. ÚS 11/2013 o nesúlade § 62 ods. 1, ods. 3, ods. 6 zák. č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 324/2012 Z. z. z 20. septembra 2012 s Ústavou Slovenskej republiky.

Napadnuté ustanovenia školského zákona ustanovili študijný prospech 2.00, resp. 2,75 z povinných vyučovacích predmetov dosiahnutý žiakmi v druhom polroku 8. ročníka a v prvom polroku 9. ročníka ako kritérium, ktorého dosiahnutie je nevyhnutnou podmienkou pre prijatie na štúdium na strednej odbornej škole s maturitou Návrh na preskúmanie predmetných ustanovení podala skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá predovšetkým namietala, že kritérium prospechu, ktorého dosiahnutie je obligatórnou podmienkou štúdia na gymnáziách, resp. stredných odborných školách s maturitou vytvára pre skupinu detí s horším ako zákonom určeným prospechom automatickú prekážku na prístup k úplnému stredoškolskému vzdelaniu, čo podľa jej názoru predstavuje neprípustný zásah do podstaty základného práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri formulovaní základných východísk k rozhodnutiu o návrhu  skupiny poslancov konštatoval, že základné právo na vzdelanie patrí do skupiny hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, ktorých sa možno v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy „Domáhať ... len  v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, pričom zároveň zdôraznil, že ide o právo, ktoré je chránené doktrínou tzv. pozitívneho záväzku štátu, ktorej podstatou je povinnosť  štátu podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi.

Ústavný súd vychádzal tiež z toho, že v zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy sú neprípustné také zásahy do základných práv, ktoré nedbajú na ich podstatu a zmysel a nie sú použité na ustanovený cieľ. V nadväznosti na to ústavný súd konštatoval, že „podstatou (jadrom) základného práva na vzdelanie je právo na prístup k vzdelaniu, pričom práve z tohto dôvodu v zásade všetky zákonom ustanovené zásahy smerujúce k obmedzeniu prístupu k vzdelaniu vyvolávajú ústavné pochybnosti a vyžadujú starostlivé posúdenie, keďže sa týkajú podstaty základného práva na vzdelanie garantovaného prostredníctvom ustanovení čl. 42 ústavy.“

V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd podrobil napadnutú právnu úpravu (tak ako v mnohých iných prípadoch) testu proporcionality,  v rámci ktorého  síce akceptoval, že študijný prospech je (môže byť) významným kritériom pre prijímanie na stredoškolské štúdium, ale z pohľadu ústavnej akceptovateľnosti napadnutých ustanovení školského zákona považoval za kľúčovú tú skutočnosť, že ide o kritérium, ktoré „má diskvalifikačný (vylučujúci) charakter, t. j. nedosiahnutie zákonom ustanoveného priemeru známok (v zásade) znemožňuje samo osebe žiakom prístup k štúdiu na gymnáziách a stredných odborných školách s maturitou. Za týchto okolností by uvedené kritérium, a teda aj napadnutá právna úprava mohli obstáť v teste proporcionality z hľadiska posúdenia jej vhodnosti (racionality) len vtedy, ak by bolo dostatočne objektívne a vylučovalo zjavne nespravodlivé zásahy do práva na prístup k úplnému stredoškolskému vzdelaniu.“

V nadväznosti na citované ústavný súd formuloval svoj záver, podľa ktorého „kritérium prospechu“ nemožno považovať za dostatočne objektívne a ústavne spôsobilé na to, aby mohlo samo osebe vylučovať určité skupiny žiakov (detí) z prístupu k štúdiu na gymnáziách alebo stredných odborných školách s maturitou. Uvedený záver ústavný súd oprel o nasledovné argumenty
a) nemožno mechanicky porovnávať (a v zásade stotožňovať) priemer známok na vysvedčeniach dosiahnutý na rôznych základných školách v Slovenskej republike, pretože výsledná známka na vysvedčení je vždy spojená aj so subjektívnymi prvkami (prísnosť učiteľa, prísnosť prístupu k žiakom vo všeobecnosti na jednotlivých základných školách, učiteľom zvolený spôsob motivácie k štúdiu, ale aj kvalita učiteľov atď.), ako aj miestnymi špecifikami objektívneho charakteru (veľkosť základných škôl, počty žiakov v triedach, sociálne, národnostné, konfesionálne a iné zloženie žiakov),
b) dosiahnutie nižšieho ako zákonom ustanoveného priemeru známok na vybraných vysvedčeniach zo základnej školy samo osebe nemôže dať objektívnu odpoveď na spôsobilosť žiaka študovať úspešne na strednej škole (a následne i vysokej škole), keďže stredoškolské štúdium, či už na gymnáziách, alebo stredných odborných školách s maturitou a následne na vysokých školách, má nepochybne špecifické črty, ktoré ho výrazne odlišujú od štúdia na základnej škole,
c) diskvalifikačný charakter kritéria zákonom ustanoveného priemeru známok neumožňuje zohľadniť (objektivizovať) situácie, ktoré môžu nastať u dieťaťa (žiaka), „ktoré malo vynikajúce výsledky v prvých ročníkoch na základnej škole, začne zlyhávať v posledných ročníkoch základnej školy...“, spočívajúce nielen v „nezvládnutí“ puberty, ako uvádza vo svojom návrhu skupina poslancov, ale aj v ďalších objektívnych faktoroch negatívne vplývajúcich na výsledky štúdia, akými sa v rozhodnom čase (v záverečnej fáze štúdia na základnej škole)) reálne môžu stať, napr. traumatizujúce rodinné pomery (smrť niektorého z rodičov, rozvod rodičov či pretrvávajúce konflikty medzi rodičmi, zhoršené sociálne pomery rodiny atď.) alebo dlhšie trvajúca choroba dieťaťa a pod.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutá právna úprava predstavuje neprípustný zásah do podstaty základného práva na vzdelanie, a preto je v rozpore s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl.13 ods. 4 ústavy.  Zároveň sa však žiada na margo už vyslovených kritických názorov na nález ústavného súdu sp. zn.  PL. 11/2013 uviesť, že z jeho odôvodnenia zjavne vyplýva, že ústavný súd zákonom ustanovený priemer známok dosiahnutý počas štúdia na základnej škole ako kritérium pre výber žiakov, ktorí sa uchádzajú o štúdium na strednej odbornej škole s maturitou alebo na gymnáziu, považuje za významné kritérium, ktoré má (môže mať) nespochybniteľnú relevanciu, ale v podobe v akej bolo premietnuté do príslušných ustanovení školského zákona, je podľa jeho názoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné.


doc. JUDr. Ladislav Orosz, CSc.
sudca
Ústavného súdu Slovenskej republiky

Dátum vytvorenia: 12. 11. 2015
Dátum aktualizácie: 12. 11. 2015