Prečo sme rozhodli práve tak

Ústavný súd na verejnom zasadnutí pléna 22. januára 2014 nevyhovel návrhu skupiny 34 poslancov na začatie konania o nesúlade zákona o miestnych daniach s Ústavou Slovenskej republiky.

Skupina poslancov napádala ústavnosť troch ustanovení zákona o miestnych daniach. Tie sa týkajú ako dane z pozemkov tak aj dane zo stavieb. Podľa nich namietané ustanovenia umožňujú obciam určiť rôzne sadzby dane z pozemkov pre jednotlivé skupiny pozemkov, rozdielne sadzby dane zo stavieb pre jednotlivé druhy stavieb, a znížiť alebo oslobodiť od dane z pozemkov určité skupiny pozemkov, ale zároveň neumožňuje toto oprávnenie uplatniť vo vzťahu k pozemkom, na ktorých podnikajú farmári.
Poslanci namietali, že tento zákon v súvislosti s oprávnením obcí určiť ročné sadzby dane z pozemkov a stavieb nedefinuje maximálnu výšku ročnej sadzby týchto daní a zákonodarca podľa nich  znevýhodnil (diskriminoval) skupinu samostatne hospodáriacich roľníkov oproti ostatným skupinám daňovníkov tým, že neumožnil, aby obce znížili alebo oslobodili od dane pozemky, na ktorých podnikajú farmári.

Pri preskúmavaní namietaného nesúladu príslušných ustanovení zákona s príslušnými ustanoveniami ústavy vychádzal ústavný súd z dvoch zásadných všeobecných východísk:

1. Problematika daní a poplatkov patrí do sféry tzv. politických otázok, pri posudzovaní ktorých by mali byť ústavné súdy zdržanlivejšie a rešpektovať vysokú mieru autonómie  parlamentu.
Z uvedeného dôvodu môže ústavný súd z hľadiska ochrany ústavnosti zasiahnuť svojim rozhodnutím do sféry daní a poplatkov len vo výnimočných, resp. dostatočne odôvodnených prípadoch, a to vtedy, ak zistí, že pri prijímaní príslušného daňového zákona nebol rešpektovaný princíp legality, uloženie predmetnej dane nesleduje žiadny legitímny cieľ a nemá racionálny základ, predmetná daň predstavuje pre daňovníkov zjavne nadmernú záťaž, uloženie predmetnej dane je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu  rovnosti.

2. Zo skutočnosti, že jedným z princípov, na ktorých je založená Ústava, je právo obcí a miest na výkon územnej samosprávy, ktoré im zaručuje vysokú autonómiu pri rozhodovaní o miestnych záležitostiach, vrátane rozhodovania o miestnych daniach a poplatkoch.
Za týchto okolností nie je namieste, aby zákonodarca tam, kde to nie je nevyhnutné, obmedzoval autonómiu obcí zvlášť pri zabezpečovaní úloh, ktoré patria do sféry samosprávnej pôsobnosti obcí, resp. Vyšších územných celkov.

V konkrétnostiach považoval ústavný súd za rozhodujúce, že celý návrh skupiny poslancov bol vo svojej podstate založený na zovšeobecňujúcej úvahe, že obce a mestá zneužijú pomerne veľkorysý normotvorný priestor, ktorý im vymedzil zákon o miestnych daniach pre rozhodovanie o jednotlivých náležitostiach miestnych daní (rozhodovanie o oslobodení, resp. znížení miestnych daní podľa miestnych podmienok). Proti prípadom takého zneužitia však existujú právne mechanizmy ochrany, keďže preskúmavanie neústavnosti, resp. nezákonnosti rozhodnutí obcí a vyšších územných celkov patrí do právomoci ústavného súdu a existujú aj ďalšie právne prostriedky na ochranu práv a slobôd, resp. oprávnených záujmov jednotlivých skupín daňovníkov (protest prokurátora).
Za týchto okolností by podľa názoru ústavného súdu vyhovenie návrhu poslancov vo svojej podstate predstavovalo neprimeraný zásah do ústavou garantovanej autonómie obcí a miest a teda ústavného práva na výkon územnej samosprávy. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zákona o miestnych daniach nie sú v rozpore so žiadnym z ustanovení ústavy, ktoré označila skupina poslancov.

 

JUDr. Ivetta Macejková, PhD.
predsedníčka
Ústavného súdu Slovenskej republiky

Dátum vytvorenia: 12. 11. 2015
Dátum aktualizácie: 12. 11. 2015