Prečo sme rozhodli práve tak ...

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom sp. zn. PL. ÚS 13/2012, že zákon o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek nie je  v súlade s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Sudcom spravodajcom v tejto veci bol JUDr. Lajos Mészáros.  

V predmetnej veci išlo o vyvažovanie medzi ústavnou ochranou  podnikateľského majetku zamestnávateľov proti neprimeranému zaťaženiu na jednej strane a uplatnením verejného záujmu na adekvátnom ohodnotení sestier, a teda na riadnom poskytovaní zdravotnej starostlivosti na strane druhej. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti mali v priebehu dvoch mesiacov významne zvýšiť mzdy sestrám.

Ústavný súd, vedomý si zložitosti sektoru zdravotníctva a širokej diskrécie zákonodarcu, ako aj vlastných expertných a demokratických limitov, konštatoval, že nemôže nevidieť mieru a časový kontext zvýšenia nákladov pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Pri posudzovaní napadnutého zákona bolo podľa ústavného súdu nanajvýš dôležité, že nešlo o zvýšenie v klasickom trhovom prostredí, kde by poskytovateľ mohol kompenzovať zvýšené náklady zvýšením ceny poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Napadnutý zákon tak mohol mať pre niektorých poskytovateľov tzv. vytesňujúci efekt, s dôsledkami aj pre zamestnanosť sestier. Napríklad pre malé ambulancie, kde pracuje jeden lekár s jednou staršou zdravotnou sestrou, mohli vznikať značné ekonomické problémy s úvahami o zmysluplnosti ďalšej činnosti.

Záťaž pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti by bola podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľnejšia, ak by zvýšenie bolo miernejšie, alebo by bolo kompenzované vstupmi do systému, a ak by prípadne bolo rozložené na dlhšie časové obdobie. Ústavný súd konštatoval, že verejný záujem na mzdách sestier bol v danej právnej úprave presadený príliš zaťažujúcim spôsobom vo vzťahu k majetku poskytovateľov. Verejný záujem na zvýšení platov sestier bol vykúpený neprimeranou a náhlou záťažou majetku neštátnych poskytovateľov, čo znamená, že právna úprava vykazovala neproporcionalitu, jednostrannejšie sledujúc len jednu ústavnú hodnotu. Došlo tak k nesúladu nie podstaty, ale kvantitatívnych parametrov namietanej úpravy s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že v danom prípade nepovažoval za ústavne nesúladnú podstatu, samotnú ideu napadnutého zákona, ale kombináciu konkrétneho ekonomického a časového tlaku, ktorý v súčasnom modeli zdravotníctva pôsobí na niektorých neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Napriek tomu, že v celej veci akcentoval rozlišovanie medzi štátnymi a neštátnymi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, pri samotnom vyslovení nesúladu bol presvedčený, že nie je možné s dostatočnou presnosťou definovať, ktorých poskytovateľov považovať za štátnych a ktorých nie. Z dôvodu právnej istoty a kvôli možnosti opätovne upraviť mzdy celému stavu sestier, sa ústavný súd rozhodol vysloviť nesúlad bez uvedeného rozlišovania. Zákonodarca má tak priestor komplexne upraviť danú matériu.

Ústavný súd nevyhovel návrhu v časti, v rámci ktorej navrhovateľ namietal, že zákonodarca napadnutým zákonom zvýhodnil jednu skupinu z celej množiny zdravotníckych pracovníkov, čím malo dôjsť k nesúladu napadnutej právnej úpravy s ustanovením čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatoval, že z hľadiska námietky diskriminácie voči nelekárskym zamestnancom v zdravotníctve je namietaná právna úprava ústavne súladná, a nie je ústavne „vyrušujúca“ ani v širšom zmysle vnímaného princípu rovnosti a to vo vzťahu k lekárom. Napadnutý právny predpis vyhovoval požiadavkám ústavného testu rovnosti zdôrazňujúceho akcesoritu s konkrétnym základným právom alebo slobodou, ako aj testu rovnosti akcentujúcemu akcesoritu s právom podústavným.

JUDr. Ivetta Macejková, PhD.
predsedníčka
Ústavného súdu Slovenskej republiky