Prečo sme rozhodli práve tak

K rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky o súlade zaznamenávania údajov o identite účastníkov vodičských kurzov a ich inštruktorov s Ústavou Slovenskej republiky  

PL. ÚS 7/2016

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na verejnom zasadnutí nálezom sp. zn. PL. ÚS 7/2016 nevyhovelo návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na vyslovenie nesúladu viacerých ustanovení zákona č. 93/2005 Z. z. o autoškolách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o autoškolách“) s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Sudcom spravodajcom v tejto veci bol sudca Sergej Kohut.

Podstata návrhu skupiny poslancov spočívala v spochybnení ústavnej konformity ustanovení zákona o autoškolách, ktorých predmetom je vytvorenie legislatívnych podmienok pre využitie funkcionalít Jednotného informačného systému v cestnej doprave. Napadnutými ustanoveniami boli do zákona o autoškolách zavedené povinnosti súvisiace s vybavením výcvikových vozidiel, učební a trenažérov osobitnými identifikačnými zariadeniami, ktoré umožňujú zaznamenanie vybraných údajov o identite účastníkov vodičských kurzov a ich inštruktorov na základe spárovania s prideleným identifikátorom konkrétnemu žiakovi a konkrétnemu inštruktorovi. Transparentnosť má spočívať v zaznamenaní identity uvedených osôb a času, ktorý strávili v tej-ktorej učebni alebo na trenažéri, a tak isto aj údajov o trase a trvaní jazdy pomocou GPS signálu. Takto zaznamenané údaje sú automaticky zasielané do Jednotného informačného systému v cestnej doprave na spracovanie. Navrhovatelia namietali nesúlad napadnutých ustanovení zákona o autoškolách s článkami ústavy garantujúcimi ochranu súkromia a právo na slobodu pohybu a pobytu.

Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad napadnutých ustanovení zákona o autoškolách s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy garantujúcimi ochranu súkromia, ústavný súd v prvom rade pristúpil k posúdeniu otázky, či napadnuté ustanovenia zákona o autoškolách zasahujú do ústavnej ochrany súkromia. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že prvotnou fázou zaznamenania údajov je identifikácia jednotlivca, a to účastníka kurzu a inštruktora, pričom sú zaznamenávané údaje o účastníkovi vodičského kurzu v rozsahu meno, priezvisko, dátum a miesto narodenia, adresa bydliska a údaje o pridelenom identifikátore a údaje o inštruktorovi vodičského kurzu v rozsahu ako pri účastníkovi vodičského kurzu a navyše údaje o rozsahu udeleného inštruktorského oprávnenia, jeho evidenčnom čísle a dátume uplynutia platnosti inštruktorského preukazu. Z takto vymedzeného rozsahu zaznamenaných údajov je zrejmé, že z nich možno identifikovať konkrétnu osobu. Z tohto uhla pohľadu tak podľa názoru ústavného súdu možno hovoriť o osobných údajoch.

Okrem týchto identifikačných údajov sa zaznamenávaná aj účasť účastníka kurzu a inštruktora na výučbe a výcviku v autoškole, pričom sú zaznamenávané údaje o čase strávenom v učebni alebo na trenažéri, ako aj údaje o trase a trvaní jazdy, ktoré sú následne automaticky odosielané do Jednotného informačného systému v cestnej doprave. Ústavný súd aj tieto údaje považoval za údaje o osobe, pretože ich zaznamenanie svojím účelom sleduje podať informáciu o absolvovaní výučby a výcviku identifikovanou osobou.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že povinnosti uložené napadnutými ustanoveniami zákona o autoškolách predstavujú zásah do ochrany súkromia, a preto bolo následne potrebné, aby ústavný súd s využitím testu proporcionality pristúpil k posúdeniu otázky, či tento zásah do ochrany súkromia je opodstatnený.

Čo sa týka hľadiska vhodnosti, teda zodpovedania otázky, či napadnuté ustanovenia zákona o autoškolách sledujú cieľ dostatočne významný na ospravedlnenie zásahu do ochrany súkromia a zodpovedania otázky, či napadnutými ustanoveniami zákona o autoškolách možno dosiahnuť takto vymedzený cieľ, ústavný súd konštatoval, že transparentné zabezpečenie prípravy účastníkov vodičských kurzov na absolvovanie skúšky odbornej spôsobilosti na vydanie oprávnenia viesť motorové vozidlo je dostatočne významným cieľom na ospravedlnenie zásahu do ochrany súkromia. Podľa názoru ústavného súdu dôsledné absolvovanie prípravy účastníka vodičského kurzu sleduje účel transparentnosti ‒ ide jednak o preukázateľnosť absolvovania výučby a výcviku vo vzťahu k jednoznačne identifikovanej osobe a jednak o nemožnosť výučbu a výcvik obchádzať napríklad dodatočným alebo neautentickým vytváraním záznamov o nich. Prostredníctvom napadnutých ustanovení zákona o autoškolách je teda možné dosiahnutie transparentnej výučby a výcviku v autoškolách.

Čo sa týka hľadiska nevyhnutnosti, teda zodpovedania otázky, či v posudzovanom prípade nebolo vhodné použiť šetrnejší zásah, ústavný súd konštatoval, že napadnuté ustanovenia zákona o autoškolách počítajú s možnosťou použitia vlastného programového vybavenia autoškôl na uvedený účel, avšak za podmienky, že toto programové vybavenie bude kompatibilné na komunikáciu s Jednotným informačným systémom v cestnej doprave a za podmienky jeho schválenia Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. V tomto prípade ide o vytvorenie organizovaného a kompatibilne fungujúceho systému kontroly. Šetrnejší zásah v podobe prehodenia bremena druhej strane by v praxi mohol vyzerať tak, že každá autoškola by mohla mať vlastné programové vybavenie na zaznamenávanie údajov, čomu by sa mal prispôsobovať kontrolujúci subjekt. Uvedená alternatíva sa zjavne míňa účelu vytvorenia kompatibility systému aj efektívnej kontroly. Ústavný súd zhodnotil samotné nastavenie systému elektronického vedenia evidencie v autoškolách pozitívne a nastavenie spôsobu výkonu kontroly výučby a výcviku ako spoločensky účelné. Podľa názoru ústavného súdu je teda zásah do ochrany súkromia realizovaný primerane šetrným spôsobom.

Čo sa týka hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova, teda porovnania miery zásahov do ústavou chránených hodnôt, ústavný súd konštatoval, že v posudzovanom prípade proti sebe stoja záujem na zachovaní ochrany súkromia a záujem na udržiavaní verejnej bezpečnosti, ktorý sa v zmysle príslušnej dopravnej výchovy prejavuje aj v ochrane zdravia a morálky. Podľa názoru ústavného súdu miera zásahu do ochrany súkromia je v predmetnom prípade nízka z dôvodu, že údaje zaznamenávané identifikačnými zariadeniami či už vo vzťahu k účastníkom vodičských kurzov alebo inštruktorom predstavujú iba nevyhnutný základ pre ich identifikáciu. Údaje sa zaznamenávajú iba vo vzťahu k výučbe a výcviku. Teda osoby zúčastňujúce sa na výučbe a výcviku nie sú bez ďalšieho identifikovateľné pre široké okolie. Zaznamenané údaje o výučbe a výcviku nie sú údajmi bezprostredne zasahujúcimi súkromný život dotknutých osôb v užšom zmysle slova, ale sú údajmi vyplývajúcimi z účasti jednotlivca na verejnom živote spoločnosti spočívajúcej v zúčastnení sa identifikovaných osôb na vodičských kurzoch, aby boli spôsobilé tieto viesť motorové vozidlo, čo ovplyvňuje aj organizáciu života v spoločnosti. Zo vzorca prepojenia identifikácie osoby so zaznamenanými údajmi o výučbe a výcviku možno usudzovať maximálne záver, či sa identifikované osoby zúčastnili na výučbe a výcviku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že napadnuté ustanovenia zákona o autoškolách sú opodstatnené a vyhoveli testu proporcionality, a preto ústavný súd návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy nevyhovel.

Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad napadnutých ustanovení zákona o autoškolách s čl. 23 ods. 1 ústavy garantujúcim právo na slobodu pohybu a pobytu, ústavný súd konštatoval, že v posudzovaných okolnostiach prípadu nie je daná žiadna súvislosť tohto ustanovenia ústavy s napadnutými ustanoveniami zákona o autoškolách. Ústavný súd síce nevylúčil možnosť, že nesúhlasný postoj k monitoringu osôb v rámci výučby a výcviku v autoškole môže byť u tej-ktorej osoby taký silný, že u nej môže vzbudiť vnútorné rozhodnutie neabsolvovať vodičský kurz, avšak takýto dôsledok osobe nebráni v slobode pohybu ani pobytu a rovnako jej nebráni ani v slobodnom rozhodnutí absolvovať či neabsolvovať vodičský kurz. Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel ani návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 23 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc z uvedených východísk ústavný súd posúdil navrhovateľmi napadnutú právnu úpravu ako súladnú s ústavou, a preto návrhu navrhovateľov na začatie konania o súlade právnych predpisov nevyhovel.   

Podrobné odôvodnenie predmetného rozhodnutia ústavného súdu je obsiahnuté v odôvodnení samotného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2016.

 

JUDr. Ivetta Macejková, PhD.
predsedníčka
Ústavného súdu Slovenskej republiky

Dátum vytvorenia: 1. 2. 2018
Dátum aktualizácie: 1. 2. 2018