Prečo sme rozhodli práve tak

K rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti Aslana Achmetoviča Jandieva

III. ÚS 319/2018

 

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 319/2018 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa Aslana Achmetoviča Jandieva (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 7 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) a čl. 1 a čl. 2 Opčného protokolu k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach, a to zásahom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zahraničných vecí“), Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného zboru a Národnej ústredne Interpol pri realizácii úkonov smerujúcich k jeho vydaniu do Ruskej federácie v rozpore s neodkladným opatrením Výboru OSN pre ľudské práva (ďalej len „výbor OSN“) z 21. júna 2018.

     O tejto sťažnosti rozhodol III. senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. III. ÚS 319/2018 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Sudcom spravodajcom bol v tejto veci sudca Rudolf Tkáčik.

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že rozhodnutím ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 bolo povolené vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Sťažovateľ predmetné rozhodnutie napadol sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu, ktorý jej nálezom sp. zn. III. ÚS 129/2018 z 2. mája 2018 nevyhovel. Sťažovateľ následne 15. júna 2018 podal podľa čl. 7 medzinárodného paktu výboru OSN individuálnu sťažnosť pre porušenie jeho práv povolením jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie, ktorý následne v jeho veci vydal neodkladné opatrenie, ktorým výbor OSN požiadal Slovenskú republiku zdržať sa realizácie extradície sťažovateľa do Ruskej federácie až do ukončenia konania o jeho sťažnosti pred výborom OSN. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že jeho právny zástupca sa dozvedel, že Národná ústredňa Interpol realizuje kroky smerujúce k vydaniu sťažovateľa do Ruskej federácie, a to na podklade právnej analýzy vyhotovenej ministerstvom zahraničných vecí, ktoré v nej vyhodnotilo rozhodnutia výboru OSN, vrátane jeho konkrétneho neodkladného opatrenia vydaného vo veci sťažovateľa, ako nezáväzné pre Slovenskú republiku.

     Sťažovateľ predovšetkým argumentoval, že ukončenie extradičného konania v rozpore s nariadeným neodkladným opatrením výboru OSN znamená podľa jeho názoru porušenie implicitného zákazu vydania osoby do krajiny, v ktorej jej hrozí mučenie v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy, čl. 3 dohovoru a čl. 7 medzinárodného paktu. Takýto postup orgánov verejnej moci považoval aj za porušenie jeho práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu. Situáciu vnímal aj ako zmarenie možnosti, aby v jeho veci rozhodol zákonný sudca podľa medzinárodnej zmluvy, teda výbor OSN, čo považoval za porušenie jeho práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v úvode svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ okrem konštatovania porušenia všetkých jeho označených práv žiada, aby aj prostredníctvom vydania dočasného opatrenia ústavný súd zaviazal jednotlivé zainteresované slovenské orgány výkonnej moci rešpektovať nariadené neodkladné opatrenie výboru OSN. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že požiadavky na rozhodnutie ústavného súdu formulované v petite sťažnosti majú preventívny charakter,  pričom v danej veci nebolo možné spoľahlivo identifikovať „iný zásah“ do práv sťažovateľa, keďže bolo zjavné, že v čase podania ústavnej sťažnosti k nemu nedošlo, a navyše bol výlučne podmienený rešpektovaním len neodkladného opatrenia výboru OSN, keďže s otázkou porušovania práv sťažovateľa v súvislosti s jeho vydaním do Ruskej federácie sa už právoplatne vysporiadali všetky do úvahy prichádzajúce vnútroštátne a medzinárodné súdne a iné orgány.

Ústavný súd pripomenul, že otázkou vydania sťažovateľa do Ruskej federácie sa okrem ústavného súdu opakovane zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Ide predovšetkým o rozhodnutie ESĽP vo veci Jandiev v. Slovensko z 1. marca 2016, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa č. 37146/12. Ako z obsahu citovaného rozhodnutia ESĽP vyplýva, svoj záver o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa opieral o svoju relevantnú judikatúru. Európsky súd pre ľudské práva v odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že všeobecná situácia v dožadujúcom štáte (v Ruskej federácii) z hľadiska možného zneužívania moci voči určitým skupinám osôb nie je taká, aby to postačovalo pre záver, že akékoľvek vydanie do Ruska by porušilo čl. 3 dohovoru. V nadväznosti na to ESĽP považoval za nevyhnutné vyhodnotiť špecifické okolnosti týkajúce sa prípadu sťažovateľa. V tomto kontexte vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o zlom zaobchádzaní s jeho osobou zo strany ruských orgánov činných v trestnom konaní pri jeho zatknutí v období roku 2005 a k tvrdeniu, že vznesenie obvinenia voči jeho osobe bolo založené na dôkazoch získaných mučením iných osôb, ESĽP poukázal na to, že dokazovanie vedené štátnymi orgánmi Slovenskej republiky prezentuje zistenia o nedôveryhodnosti sťažovateľovej verzie skutkových okolností veci a že neexistuje žiaden dôkaz o tom, že zranenia, pre ktoré bol sťažovateľ hospitalizovaný v období mája a júna 2006, možno pričítať ruskej štátnej moci. Indikatívny význam ESĽP pripísal aj skutočnosti, že sťažovateľ bol neúspešný pri svojich žiadostiach o azyl vo Švajčiarsku a v Belgicku. V neposlednom rade sa ESĽP odvolal na aj na vyhodnotenie záruk poskytnutých Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie, ktoré kvalifikoval ako dostačujúce, poskytujúce účinné garancie pre vylúčenie možnosti zlého zaobchádzania so sťažovateľom po jeho vydaní do dožadujúcej krajiny a zaručujúce mu spravodlivý proces v súlade s medzinárodným právom.

     Ústavný súd taktiež poukázal aj na rozhodnutie ESĽP č. 7476/18 z 29. mája 2018, ktorým ESĽP rozhodol, že neuplatní voči vláde Slovenskej republiky predbežné opatrenie podľa čl. 39 rokovacieho poriadku Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by zabránil extradícii sťažovateľa do Ruskej federácie, o vydanie ktorého sťažovateľ požiadal.

Ústavný súd konštatoval, že jeho poslaním je aktívna ochrana práv a slobôd dotknutých subjektov, ktoré sa naňho obrátia so svojou individuálnou sťažnosťou pre porušenie práv, pričom mu z jeho postavenia a právomocí nevyplýva úloha zasahovať do prebiehajúcich konaní pred inými súdnymi či kvázi súdnymi medzinárodnými orgánmi  a „sprostredkúvať“ nimi prijaté neodkladné opatrenia, resp. deklarovať ich záväznosť či nezáväznosť jednotlivým kompetentným orgánom verejnej moci, ktorým sú priamo adresované.

Ústavný súd zároveň konštatoval, že otázkou povahy, resp. záväznosti rozhodnutí výboru OSN sa už v minulosti zaoberal Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 2 As 71/2013 z 15. novembra 2013 okrem iného uviedol, že „Výbor pro lidská práva je příkladem tzv. kvázijudiciálneho mezinárodního orgánu. Byl sice zřízen k řešení mezinárodních sporu, avšak od orgánu soudního typu se odlišuje především závaznosti výstupu své činnosti. Své názory sděluje ve formě právně nezávazného, jakkoli fakticky respektovaného názoru“, a tiež, že «S ohledem na suverénní postavení smluvných stran Paktu však „rozsudky“ Výboru nemají závaznou povahu a neústí v právně závazné rozhodnutí.», pričom tento rozsudok bol následne akceptovaný aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 296/14 z 13. marca 2014.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Podrobné odôvodnenie predmetného rozhodnutia ústavného súdu je obsiahnuté v odôvodnení samotného uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 319/2018.

JUDr. Ivetta Macejková, PhD., LL.M.
predsedníčka
Ústavného súdu Slovenskej republiky

Dátum vytvorenia: 6. 11. 2018
Dátum aktualizácie: 6. 11. 2018