Organizácia a právomoci
Ústavný súd Slovenskej republiky
Čo je to Ústavný súd Slovenskej republiky?
„Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti“, tak sa začína známy text prvého z článkov Ústavy Slovenskej republiky venovaných ústavnému súdu. Ústavný súd teda chráni najvyšší zákon štátu (ústavu), ktorý žiaden štátny orgán ani orgány samosprávy nesmú porušovať a musia sa ním riadiť. Ústava má veľmi dôležitý obsah, pretože jednak rozdeľuje právomoci medzi štátne orgány a tiež ustanovuje základné práva a slobody. Stanovuje tak základné mantinely pre všetkých. Ústavný súd teda ochranou ústavy chráni aj slobodu a základné práva každej osoby pred protiústavnými zákonmi a inými rozhodnutiami a zásahmi štátnych orgánov.
Ústava Slovenskej republiky hovorí, že štátna moc pochádza od občanov. To znamená, že občania sú slobodní a zvrchovaní a štát je ich výtvorom a má im slúžiť. Úlohou štátu je aj chrániť slobodu a prirodzené ľudské práva každého občana. Aby štát občanom dokázal efektívne slúžiť, musí disponovať mocou prijímať pravidlá správania záväzné pre všetkých a vymáhať ich dodržiavanie. Aby však túto moc nezneužil, musia tieto pravidlá platiť rovnako aj pre samotný štát a výkon štátnej moci musí byť tiež zviazaný pravidlami. To je princíp právneho štátu. Aby sa tieto pravidlá dodržiavali a neboli porušované, výkon štátnej moci nesmie byť v rukách jedného človeka, ale musí byť rozdelený medzi viacerých ľudí tvoriacich viacero orgánov poverených rôznymi úlohami, ktorí sa navzájom budú brzdiť a kontrolovať. To je princíp deľby moci. Občania výkonom štátnej moci poverujú svojich zástupcov, ktorých si sami volia v pravidelných intervaloch a môžu ich teda aj pri najbližších voľbách vymeniť. Toto odráža skutočnosť, že štátna moc pochádza od občanov, a nazýva sa princíp demokracie.
Ústava ďalej hovorí, že Slovenská republika je demokratický a právny štát, ktorý chráni neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné základné práva a slobody svojich občanov a iných obyvateľov a kde platí deľba moci brániaca jej zneužitiu. Aby žiaden z orgánov verejnej moci neprekračoval hranice ústavy a neporušoval tak okrem iného ľudské práva občanov a iných obyvateľov, zriaďuje ústava Ústavný súd Slovenskej republiky ako ďalšiu, najvyššiu poistku.
Rovnako ako iné štátne orgány, aj ústavný súd je zviazaný pravidlami vyplývajúcimi pre neho z ústavy a ostatných predpisov, najmä teda zo zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky začal svoju činnosť v roku 1993, keď najprv v januári boli vymenovaní jeho prví desiati sudcovia a v marci spomedzi nich vymenovaní predseda súdu Milan Čič a podpredseda súdu Štefan Ogurčák. Ústavní sudcovia prvýkrát zasadali 17. marca 1993.
Kto sú ústavní sudcovia a ako sa nimi stanú?
Ústavný súd sa skladá z 13 sudcov, ktorí sú potom vo funkcii 12 rokov. Menuje ich prezident republiky a vyberá si pritom z dvojnásobného počtu kandidátov, ktorých musí zvoliť Národná rada Slovenskej republiky. Musia mať aspoň 40 rokov, právnické vzdelanie a minimálne 15-ročnú prax.
Ústavným sudcom sa môže stať jedine slovenský občan s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktorý má za sebou aspoň 15 rokov praxe právnika, dosiahol vek 40 rokov a nebol nikdy odsúdený za úmyselný trestný čin, a to ani vtedy, ak by jeho odsúdenie bolo zahladené. Jeho doterajší život a morálne vlastnosti navyše musia byť zárukou, že funkciu sudcu ústavného súdu bude vykonávať riadne.
Občanov spĺňajúcich tieto podmienky môžu na funkciu ústavného sudcu ústavnoprávnemu výboru národnej rady navrhovať poslanci, vláda, ktorýkoľvek z predsedov najvyšších justičných autorít (ústavného súdu, najvyššieho súdu, najvyššieho správneho súdu, súdnej rady), päť členov súdnej rady, generálny prokurátor, verejný ochranca práv, profesijné organizácie právnikov a vedecké inštitúcie pôsobiace v oblasti práva, kde patria aj právnické fakulty. Uchádzači sa teda nemôžu navrhnúť sami.
Uchádzači o funkciu ústavného sudcu musia, samozrejme, s návrhom súhlasiť a musia k svojej kandidatúre pripojiť životopis, motivačný list a ďalšie dokumenty, ktoré sa uverejňujú po dobu najmenej 45 dní na webe národnej rady, aby sa verejnosť mohla s uchádzačmi oboznámiť. S uchádzačmi potom prebehnú vypočúvania pred ústavnoprávnym výborom, ktoré sú verejné. Uchádzač sa v rozprave predstaví, pričom uvedie najmä dôvody, pre ktoré sa uchádza o funkciu sudcu ústavného súdu, svoje pracovné skúsenosti, publikačnú činnosť, účasť na prednáškach, seminároch a vedeckých konferenciách a najvýznamnejšie dosiahnuté pracovné výsledky. Po svojom úvodnom vystúpení uchádzač odpovedá na otázky poslancov prítomných na schôdzi ústavnoprávneho výboru a prezidenta republiky, prípadne jeho zástupcu. Zo schôdze ústavnoprávneho výboru sa uskutočňuje verejne dostupný audiovizuálny prenos.
Kandidátov na sudcov následne volí celý parlament. Parlament musí zvoliť dvakrát toľko kandidátov, ako je sudcovských miest, ktoré je na ústavnom súde potrebné obsadiť. Každý uchádzač musí získať v prvej a opakovanej voľbe minimálne 90 hlasov, pričom ak aspoň 90 hlasov získa väčší počet uchádzačov, než je potrebné zvoliť, zvolení sú tí s najväčším počtom. Ak sa nepodarí zvoliť potrebný počet kandidátov, vyhlásia sa nové voľby, v ktorých sa nanovo navrhujú uchádzači a celý proces sa opakuje, až kým sa k už zvoleným kandidátom nezvolí potrebný počet kandidátov. Jeden podstatný rozdiel je, že v novej a každej ďalšej voľbe už stačí 76 hlasov.
Zo zvolených kandidátov si následne vyberie prezident republiky a vymenuje potrebný počet sudcov ústavného súdu. Sudcovia sa ujímajú svojej funkcie zložením sľubu do rúk prezidenta, ktorý znie takto:
„Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“
Sudcom zanikne funkcia okrem zjavných dôvodov, ako sú skončenie funkčného obdobia, vzdanie sa funkcie alebo smrť, aj v prípade dovŕšenia 72 rokov veku a vtedy, ak prezident republiky sudcu odvolá. Ústava presne vymenúva dôvody, keď tak prezident musí urobiť. Je to v prípade, že (1) sudca bol odsúdený za úmyselný trestný čin alebo bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, (2) v disciplinárnom konaní bol uznaný vinným z činu, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie ústavného sudcu, (3) alebo ak je prezidentovi oznámené, že sudca sa už viac ako rok nezúčastňuje na konaní ústavného súdu.
Zoznam súčasných ústavných sudcov vrátane predsedu súdu a podpredsedu súdu aj s ich životopismi nájdete tu.
Zoznam bývalých ústavných sudcov vrátane predsedov súdu a podpredsedov súdu aj s ich životopismi nájdete tu.
Kto riadi ústavný súd a ako je organizovaný?
Prezident spomedzi ústavných sudcov menuje na celých 12 rokov aj predsedu súdu, ktorý súd riadi, a podpredsedu súdu, ktorý predsedu zastupuje. O niektorých veciach môže ústavný súd rozhodnúť iba v plnom zložení všetkých 13 sudcov, o iných veciach sa rozhoduje v trojčlenných senátoch. Sudcom s ich prácou pomáha zamestnanecký aparát, najmä ich poradcovia, analytici a tajomníčky, ktorí sú zamestnaní v Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Predseda ústavného súdu súd riadi a navonok ho zastupuje a v jeho mene koná. Zabezpečuje riadny chod ústavného súdu tým, že menuje a odvoláva vedúceho kancelárie ústavného súdu. Rokuje s inými štátnymi i neštátnymi inštitúciami a vedie medzinárodné vzťahy ústavného súdu.
Ústavný súd už od svojho vzniku pestuje bohaté vzťahy so zahraničnými ústavnými súdmi a zapája sa do aktivít rôznych medzinárodných inštitúcií. Do Konferencie európskych ústavných súdov vstúpil v roku 1997 a členom Svetovej konferencie pre ústavné súdnictvo je od samého začiatku. Medzi svoje priority kladie rozvoj spolupráce s európskymi inštitúciami, ako je napr. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu či Súdny dvor Európske únie v Luxemburgu. Úloha predsedu ústavného súdu je v týchto vzťahoch nezastupiteľná.
Predseda ústavného súdu má aj významné protokolárne právomoci vo vzťahu k prezidentovi republiky. Prezident republiky sa ujíma funkcie zložením sľubu do rúk predsedu ústavného súdu. Naopak, predsedu ústavného súdu podľa vlastného uváženia spomedzi jeho sudcov vyberá a menuje prezident republiky a prijíma aj jeho sľub. Prezident republiky sa svojej funkcie môže vzdať jedine do rúk predsedu ústavného súdu, ktorý túto skutočnosť potom oznámi predsedovi národnej rady, ktorý vyhlasuje prezidentské voľby.
Keďže predseda ústavného súdu je poverený mnohými riadiacimi, reprezentatívnymi a protokolárnymi úlohami, je mu prideľovaných menej návrhov na začatie konania než ostatným sudcom.
Väčšinu svojich právomocí ústavný súd vykonáva v pléne, ktoré sa skladá zo všetkých 13 sudcov, kde sa na prijatie rozhodnutia vyžaduje, aby s návrhom súhlasili aspoň siedmi z nich. Tí sudcovia, ktorí s rozhodnutím nesúhlasia alebo chcú k nemu niečo doplniť, môžu k rozhodnutiu pripojiť svoje odlišné stanovisko. Takto plénum schvaľuje návrh rozpočtu súdu, svoj spravovací a rokovací poriadok, kde sa detailnejšie upravuje postup v konaní pred ústavným súdom, ako aj rozvrh práce jednotlivých senátov. V pléne sa musí rozhodnúť aj o tom, či zákony a právne predpisy s celoslovenskou pôsobnosťou, ako sú napr. vyhlášky ministerstiev, sú v súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami, o tom, či voľby prebehli v súlade s ústavou a so zákonmi, či sa o určitej otázke môže konať referendum, či núdzový stav bol vyhlásený v súlade s ústavným zákonom, prípadne ako sa má niektoré ustanovenie ústavy správne vykladať.
O niektorých veciach rozhoduje ústavný súd v senátoch skladajúcich sa z troch sudcov. Trinásti sudcovia sú podľa rozvrhu práce schvaľovaného v pléne rozdelení do štyroch senátov, pričom predseda súdu je členom niektorého zo senátov namiesto iného sudcu v prípade, že vec mu je pridelená ako sudcovi spravodajcovi. V senátoch sa rozhoduje najmä o ústavných sťažnostiach. Keďže tie tvoria drvivú väčšinu nových prípadov, vyplýva z toho, že ústavní sudcovia najčastejšie rozhodujú práve v senátoch.
Existuje viacero mechanizmov, ako zabezpečiť, že senáty budú rozhodovať jednotne. Ak niektorý senát v obdobnej veci nesúhlasí so skorším rozhodnutím iného senátu a mieni rozhodnúť odlišne, tieto odlišné právne názory senátov zjednocuje plénum. Rovnako predseda ústavného súdu predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych názorov, ak sa zistí, že senát ústavného súdu sa svojím rozhodnutím odchýlil od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov ústavného súdu. Rozhodnutím pléna sú senáty ústavného súdu viazané pri rozhodovaní ďalších obdobných vecí.
Odbornú podporu a plnenie úloh spojených s organizačným, personálnym, ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením poskytuje sudcom Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na jej čele stojí a v jej mene ako štatutár koná vedúci, ktorého menuje a odvoláva predseda ústavného súdu. Z personálneho hľadiska činnosť kancelárie zabezpečujú súdni poradcovia, analytici a tajomníčky sudcov, ako aj ďalší štátni zamestnanci a zamestnanci vykonávajúci práce vo verejnom záujme, ktorí vytvárajú podmienky administratívno-technického charakteru pre rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
Medzi najbližších spolupracovníkov sudcu ústavného súdu patria jeho súdni poradcovia. Ich úlohou je predovšetkým analýza prípadov, ktoré boli sudcovi pridelené ako sudcovi spravodajcovi, príprava podkladov na rozhodovanie a osobitne príprava konceptov rozhodnutí v týchto veciach podľa pokynov sudcu spravodajcu.
Predseda ústavného súdu, predseda senátu a sudca spravodajca môžu súdneho poradcu zároveň poveriť vykonaním jednotlivých procesných úkonov v konaní, ktoré inak patria samotným sudcom. V rámci skúmania splnenia procesných podmienok konania môže ísť napríklad o výzvy na odstránenie nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach návrhov na začatie konania. Súdni poradcovia taktiež spravidla vyzývajú účastníkov konania, zúčastnené osoby či iné subjekty, u ktorých je to vzhľadom na okolnosti prerokúvanej veci potrebné, na vyjadrenie sa k veci, prípadne k relevantným procesným otázkam. Zároveň zaisťujú vyžiadanie spisov týkajúcich sa prerokúvanej veci, listín či iných podkladov potrebných pre rozhodnutie.
Analytici sú zase takpovediac „očami a ušami“ ústavného súdu. Ich hlavnou úlohou je vypracúvanie odborných podkladov, stanovísk a analýz potrebných najmä k zložitejším prípadom. V tejto súvislosti taktiež sledujú a analyzujú rozhodovaciu činnosť pléna a senátov ústavného súdu, sledujú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora Európskej únie a ústavných súdov a najvyšších súdnych orgánov ostatných krajín, vyhľadávajú právne informácie a zabezpečujú ďalšie podklady k rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Keďže veci prerokúvané ústavným súdom sa týkajú relatívne zložitých ústavnoprávnych otázok, ktoré majú presah do všetkých oblastí práva a zároveň v nich v mnohých prípadoch dochádza k prieniku slovenského právneho poriadku s medzinárodným právom či právom Európskej únie, kladie práca súdneho poradcu aj analytika na ústavnom súde vysoké nároky na odbornosť, kvalifikáciu a pracovné nasadenie.
O Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky a jej ostatných zložkách sa môžete viac dočítať tu.
O čom ústavný súd rozhoduje?
Ústavný súd je špecifickým súdom a rozhoduje o iných veciach ako ostatné súdy.
I. Tak ako v prípade ústavných súdov v iných krajinách, aj Ústavný súd Slovenskej republiky má ako svoje hlavné poslanie kontrolu, či zákony sú v súlade s ústavou a ostatnými ústavnými zákonmi, prípadne aj s pre Slovenskú republiku záväznými medzinárodnými zmluvami, najčastejšie tými o ľudských právach. Ústavný súd však kontroluje nielen zákony, ale aj právne predpisy vydávané vládou, ministerstvami a ostatnými správnymi orgánmi, dokonca aj právne predpisy vydávané orgánmi obcí a samosprávnych krajov.
Takúto kontrolu zákonov a iných právnych predpisov však nemôže iniciovať každý občan, napokon len veľmi málo štátov dáva svojim občanom takúto možnosť. Len subjekty presne vymenované v ústave tak môžu učiniť, pričom najčastejšie sa tak deje na návrh skupiny aspoň 30 (spravidla opozičných) poslancov, prezidenta republiky a generálneho prokurátora. V niektorých prípadoch tak môžu urobiť aj verejný ochranca práv a predseda súdnej rady.
Kontrolu právnych predpisov môžu iniciovať a pomerne často tak robia aj ostatné súdy, ak by taký predpis mali aplikovať na prípad, o ktorom práve rozhodujú, a považujú ho za protiústavný.
Ak ústavný súd vyhlási zákon alebo iný predpis za protiústavný, tento predpis je po uverejnení nálezu ústavného súdu zrušený (stratí účinnosť).
II. Ústavný súd vykonáva aj právomoc, ktorá nie je bežná pre ústavné súdy, keď kontroluje, či voľby, referendum alebo ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta republiky prebehli v súlade s ústavou a so zákonom. Ak zistí porušenie, môže celé voľby dokonca vyhlásiť za neplatné, prípadne zrušiť ich výsledok a vyhlásiť skutočného víťaza.
III. Ústavný súd takisto preveruje, ak ho o to požiada prezident republiky pred vyhlásením referenda, či ústava dovoľuje uskutočniť referendum o určitej otázke. Ak by ústavný súd rozhodol, že referendum o takejto otázke ústava nedovoľuje, prezident nesmie také referendum vyhlásiť.
IV. Ústavný súd tiež s konečnou platnosťou a všeobecnou záväznosťou rozsudzuje spory štátnych orgánov o správny výklad ústavy a ústavných zákonov. Výklad ním podaný potom všetkých zaväzuje a má rovnakú váhu ako samotná ústava.
V. Zároveň sa môže ktokoľvek obrátiť na ústavný súd, keď sa domnieva, že právoplatným rozhodnutím alebo akýmkoľvek iným zásahom iného orgánu – najčastejšie niektorého všeobecného súdu – boli porušené jeho základné práva. Ústavný súd môže rozhodnutie alebo iný zásah dotknutého orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné posúdenie, prípadne nečinnému orgánu prikázať konať, pričom tento orgán je v ďalšom postupe viazaný názorom ústavného súdu.
Tieto právomoci sú jednoznačne tie najvýznamnejšie, ale ústavný súd rozhoduje aj o mnohých iných veciach, no dochádza k tomu oveľa menej často. Ústavný súd za roky svojej existencie rôznymi novelizáciami ústavy dostával ďalšie a ďalšie právomoci, z ktorých mnohé nikdy ani neboli využité.
Ústavný súd Slovenskej republiky koná a rozhoduje v pléne o:
- súlade zákonov, nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy [čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy],
- súlade medzinárodných zmlúv (čl. 125a ústavy),
- súlade predmetu referenda (čl. 125b ústavy),
- kompetenčných sporoch (čl. 126 ústavy),
- výklade ústavy alebo ústavných zákonov (čl. 128 ústavy),
- volebných veciach (čl. 129 ods. 2 ústavy),
- sťažnosti proti výsledku referenda (čl. 129 ods. 3 ústavy),
- sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta (čl. 129 ods. 3 ústavy),
- preskúmaní rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia (čl. 129 ods. 4 ústavy),
- obžalobe proti prezidentovi (čl. 129 ods. 5 a čl. 107 ústavy),
- súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu (čl. 129 ods. 6 ústavy),
- súlade uznesenia národnej rady o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti (čl. 129a ústavy),
- neplatnosti právnych predpisov (čl. 152 ods. 3 ústavy).
Ústavný súd Slovenskej republiky koná a rozhoduje v senátoch o:
- ústavnej sťažnosti (čl. 127 ústavy),
- sťažnosti orgánu územnej samosprávy (čl. 127a ústavy),
- sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca národnej rady (čl. 129 ods. 1 ústavy),
- súlade všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy [čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) ústavy],
- preskúmava rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (čl. 10 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov).
Kde sídli ústavný súd?
Sídlom ústavného súdu je mesto Košice. V roku 2006 sa presunul z budovy Csákyho-Dessewfyho paláca na Hlavnej 72 na Hlavnú 110, kde sídli doteraz.
Súčasný komplex budov ústavného súdu stojí na mieste bývalej mestskej zbrojnice a kasární, ktoré sa mesto rozhodlo zbúrať. Vojsko po roku 1885 postavilo nové kasárne a od roku 1910 časť kasární slúžila mestskej polícii. V prednom trakte (na Hlavnej 110) malo svoje sídlo policajné riaditeľstvo, ktoré sa presťahovalo do priestorov na Moyzesovej ulici a celý objekt opäť slúžil výlučne vojakom.
Vďaka citlivým architektonickým zásahom a rekonštrukcii sa podarilo zmeniť kasárenské priestory na reprezentatívny areál. Prvé verejné zasadnutie pléna ústavného súdu v novom zrekonštruovanom sídle sa uskutočnilo 16. februára 2006.
Ústavný súd v súčasnosti sídli v troch budovách, ktoré tvoria jeden ucelený komplex. V budove na Hlavnej ulici majú svoje kancelárie predseda a ostatní sudcovia. Súčasťou tejto budovy je aj Sieň nezávislosti, v ktorej sa uskutočňujú neverejné zasadnutia pléna súdu a slúži na prijímanie vzácnych návštev a hostí. V budove na Mäsiarskej 59, kde je aj vchod pre verejnosť, sa nachádzajú hlavná pojednávacia miestnosť, podateľňa, pracoviská zamestnancov, knižnica a archív. V budove na Zbrojničnej ulici sa nachádzajú ubytovacie kapacity pre sudcov, ktorí nemajú trvalý pobyt v Košiciach.
Na priečelí budovy na Hlavnej 110, ktorá je od 13. februára 1981 národnou kultúrnou pamiatkou a tiež súčasťou Mestskej pamiatkovej rezervácie Košice, bola 15. decembra 2009 osadená socha Justície, ktorej autorom je Martin Štepka. Interiér tejto časti komplexu ústavného súdu počas jeho existencie esteticky dotvárali a dotvárajú artefakty zapožičané Šarišskou galériou v Prešove, Východoslovenskou galériou v Košiciach a Východoslovenským múzeom v Košiciach.
Komplex rekonštruovaných budov bývalých Jiskrových kasární do súčasnej podoby reprezentatívneho a funkčného sídla ústavného súdu dotvorila prístavba novej pojednávacej siene slávnostne otvorenej 9. apríla 2013. V priestoroch pôvodne slúžiacich na verejné pojednávania sa po ich rekonštrukcii nachádza knižnica.